Mala som kamarátky. Dve z detstva a k ostatným som prišla počas štúdii, v práci, sťahovaním, kočíkovaním. Niektoré sa prirodzene vytratili, iné zostali. Klasika. Vždy bol niekto kto sa bil do hrude, že je tu pre mňa. Radosť žiť.
Keď do mojho života vstúpila rakovina prechádzala som telefónny zoznam, komu oznámiť diagnózu, koho prosiť o modlitby, koho o slová podpory, koho o stretnutie.
X rokov dennodenného "chatovania" s 5 spolužiačkami zo strednej: všetky online, dnešný večer je stvorený na "pochválenie sa". Jedna stále pokračuje vo svojej debate o tom ako jej nechcel obchod vziať späť topánky, ktoré jej nesedeli, druhá hovorí, že voľako bolo - voľako bude, tretia ide spať lebo dnes jej dal malý zabrať....čooo!? oznamujem, že sa mi zrútil svet a ona ide spať...uúfff neverím, že ma v tom nechajú. Po pár dňoch zisťujem, že nedokážem debatiť ba ani čítať či sa tie topánky predsa len podarilo vymeniť a vypínam sa z chatu. Aj tak verím a dúfam, že sa predsa len niekto ozve...prešlo pol roka...žačínam šípiť, že som v tom sama.
Kamarátky z detstva to je istota. Jedna prišla, volala, písala...nálady onkologického pacienta sú však divoké a človek má predsa toľko vlastných starostí. Druhá mi vraj povaruje malú (80 km odo mňa) keď budem potrebovať, aj zavolať jej možem kedy chcem ale len na chvíľu, lebo kapusta jej prihára aj manžel čosi kričí. Nezabudla a na meniny mi praje veľa zdravia. Od menín 2 mesiace a ja mam rakovinu stále...
Pozrite si reklamu kde Anna K. hovori: na rakovinu si sama !!! Ešte pred časom by som takéto heslo nevyslovila, mala som predsa tucet kamarátok...
https://www.youtube.com/watch?v=VnS87VHsL5M
